Tomuto národu ani Noemova archa nepomôže

Autor: Róbert Franka | 7.8.2011 o 20:26 | (upravené 8.8.2011 o 12:17) Karma článku: 11,81 | Prečítané:  1926x

Na základnej škole nás učili, že naša krajina nemá nijaké výrazné prírodné bohatstvo. To čo však máme je fakt, že väčšinu nášho územia pokrývajú lesy a zároveň máme veľké zásoby minerálnych vôd. Aké skromné bohatstvo dal Boh tejto krajine - hovoril som si - iné krajiny majú ropu, zlato, urán, plyn a my len drevo a vodu.

Od základnej školy uplynulo dobrých 12 rokov, dlhá doba v živote človeka, stotina sekundy v živote planéty. Za tých dvanásť rokov sa toho zmenilo naozaj veľa, ale jedna vec sa nezmenila vôbec a tou je vzťah k rodnej krajine, k miestu, kde som vyrastal. Lesy, v ktorých by som nezablúdil ani v tej najtemnejšej tme. Krajina, ktorá obsahuje celé moje detstvo, akoby bola kolískou mojho žitia. Najviac si to uvedomujem, keď rastú hríby, pretože vtedy sa vraciam do rodnej obce a hubárčim na svojich rokmi overených miestach. Už pár rokov do zadu mi však došlo, že mi tie miesta niekto berie.

Počas strednej školy zrazu zmizla celá hora. Najlepšia hora na dubáky, akú som v okolí poznal. V tej hore rástli dubáky dva tri krát ročne, ale najviac som sa tešil na úrodu jesenných dubákov s čiernymi hlavičkami. Bol to pre mňa čierny piatok, keď som sa vybral do hory a miesto nej som našiel len rúbanisko. Cítil som sa tam ako posledný človek na spálenej planéte. Po nádherných košatých duboch ostali len náhrobné kamene uvádzajúce počet rokov ich žitia. Podľa hrúbky letokruhov boli tie ich posledné najlepšími.

Kedysi u nás havarovalo lietadlo, vodil som tam pozostalých. Na kraji lesa postavili pomník obetiam. Po maturite som sa tam šiel prejsť. Pomník som našiel, les nie. Nenechali ani strom, na ktorom bol pripevnený obraz panenky Marie, odpílili ho tesne nad ním. Byť tým pilčíkom, tak vzhľadom na povahu jeho práce, by som ten strom radšej ušetril...

Potom vyrúbali Dúbravu a Uhliská

Pred troma dňami som bol opäť na hubách. Z piatich hôr, kam som chodil na huby ostali posledné dve, alebo lepšie povedané jedna a pol, pretože Vtáčnik už z kraja načali. Bol štvrtok a v hore bolo rušno. Kráčal som po lesnej ceste a sledoval zo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov impozantný obrovský buk ako padá k zemi. Nebude to dlho trvať a už nebudem mať kam chodiť na huby.

Chápem, že vykúriť tie komunistické kocky s velkými oknami a bez striech nie je sranda. Chápem, že biznis s drevom je jediná výnosná vec, ktorá sa dá na dedine robiť. Nechápem síce, že biznis s drevom na Slovensku = pílenie stromov do vtedy kým neostanú holé pahorky, ale to sa ani nesnažím pochopiť. Chcem povedať len toľko, neplačme keď príde povodeň, pretože to my sme jej strojcom.

Trvalo dlho kým som pochopil, že tie lesy a tá voda je naozajstné bohatstvo, pretože príde deň, keď tá voda bude viac ako ropa a to drevo viac ako zlato, lenže v ten deň už nebude na Slovensku jediný zdravý strom, ani jediný zdravý prameň.

Človek si povodeň zaslúži...

 

Súvisiace články:

http://franka.blog.sme.sk/c/146571/Tu-ziju-medvede-a-diviaky.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?