V súčasnosti má Maruš drobnú realitnú kanceláriu v centre Zvolena. Úspešne v nej podniká už druhý rok. Kým tento cieľ dosiahla prešla však dlhú a strastiplnú cestu.
Pred dvadsiatimi rokmi sa Márii narodil druhý syn Janko. Rodina žila v družstevnom byte, otec aj matka pracovali na družstve. Otec jazdil na traktore a kombajne, matka robila vedúcu v družstevnom podniku Plast, kde sa vyrábali rôzne obaly, sáčky a plastové vrecia. O pár rokov, v dobe, keď mal mladší syn 5 a starší 9 rokov, sa rozhodli postaviť dom v dedine, kde sa Mária narodila. Na pozemku jej rodiny vyrástla stavba, ale vyžiadala si krutú daň. Otcova labilná psychika a sklon k alkoholizmu sa prejavili na živote celej rodiny. Alkoholické šnúry sa opakovali vždy po štvrť roku a trvali dva až tri týždne, počas ktorých otec nechodil do práce a vždy urobil z domácnosti smradľavý svinčík. Treba povedať, že Máriin muž nebol vždy taký, že mal kedysi svoju rodinu rád, že tvrdo pracoval na stavbe domu aj mimo nej, že napriek finančnej vyšťavenosti, vždy minul posledné peniaze na svoje deti a nič im nechýbalo. No jeho daň bola desaťnásobná, a to, že ničil život trom ľudom ospravedlňoval argumentmi typu: „postavil som vám dom, robím len na vás, zarobím stokrát viac ako prepijem".
Koľko rokov sa dá vydržať v takomto manželstve? Mária ich vydržala 22. Dvadsaťdva rokov znášala utrpenie, ktoré prináša život zo psychotikom a alkoholikom. Dvadsaťdva rokov riadila štvrťročne, celé dva tri týždne, zvratky a bordel po alkoholikovi. So slzami v očiach a gučou v hrdle prala jeho ozvracané, pomočené handry. Deň čo deň po návrate z práce riadila byt po ožranovi. Každý deň ho presviedčala, aby pristúpil k liečbe a on pristúpil až po týždňoch pekla, kedy ho roztraseného, vychudnutého a opuchnutého zaviezla na psychiatriu.
Pobyt na psychiatrii trval týždeň, niekedy dva. Dni s alkoholikom nahradili dni so psychotikom. Prvé dni bol otec krotký, potom prišiel teror. A nielen psychický. Hádky boli na dennom poriadku a neraz končili bitkou. Čo myslíte, kto bol víťaz? Žena to schytala všade tam, kde to nebolo vidieť. Na dôvažok len toľko, že otec sa okrem chľastu venoval aj kulturistike. Svedkom boli vždy dve malé deti. Tie sa neskôr stali aj obeťou.
Zjednodušene vypadal život rodiny nasledovne. Každý štvrťrok bola pripravená na tri, možno dva týždne fotrovho výpadku. Pred výpadkom aj po ňom očakávala psychotikove vyčíňanie vo forme hádok, bitiek, obviňovania celej rodiny, psychického teroru. V celej tej sračke bola svetlá chvíľa otcovho pobytu na psychiatrii, kedy si rodina na chvíľu vydýchla a matka dvoch detí sa snažila udržať tyrana čo najdlhšie mimo rodiny. Každým rokom sa to len zhoršovalo a na živote s otcom už bolo len málo dobrého.
Človek si položí otázku, prečo bola Maruš ochotná takýto život znášať, prečo sa nerozviedla? Za celé tie roky verila Maruš, že svojho muža zachráni. Prehovorila ho na dlhšiu liečbu v ústave na Sliači. Mala ho rada napriek všetkému a verila, že sa jej muž z toho dostane. Bola to vždy ona, kto ho viezol do nemocnice, keď ho opitého dohrýzol pes, keď si opitý rozbil čelo alebo rozrezal ruku, keď spadol na presklené dvere. Ani raz ju nenapadlo nechať ho vykrvácať za to všetko, za ten mizerný život, za tie roky bolesti na duši aj na tele. Jediné, čo vždy dosiahla bolo len predĺženie "inkubačnej" doby medzi posledným a nasledujúcim chľastaním. A bola to skôr chemoterapia ako chľastanie. Denne 3-4 litre vína alebo liter a pol vodky. Navyše jej muž chodil na výlety, kde ho buď využili, okradli, alebo stratil celú napchatú peňaženku v ktorej nosil rodinné úspory.
Navyše Maruš stratila prácu vedúcej v prevádzke Plastu a musela sa zamestnať v ťažšej a menej platenej robote skladníčky pri výdaji nafty. Neskôr požiadala o preloženie. Preložili ju do mäsokombinátu, teda z blata do kaluže. Drobná Maruš sa neraz musela naťahovať s polkami prasiat pri nakladaní. Vedela, že takto skončiť nechce a nemôže. V tej dobe bolo družstvo na úpadku. Maruš ťažkú a slabo platenú prácu opustila. Prvý krát v živote bola nezamestnaná. A čo bolo horšie, mala už po štyridsiatke.
Pre jej muža to bola výhra. Mal ju tam, kde chcel, pretože ju živil. Dával jej to patrične najavo aj napriek tomu, že ho celý život ťahala z brindy. Cez ňu mohol manipulovať s celou rodinou a aj to robil. Matka bola slúžka a synovia otroci.
Našťastie si Maruš našla po troch mesiacoch prácu u živnostníčky, ktorá vlastnila realitnú kanceláriu. A presne v tomto čase nastal najväčší zvrat v jej živote. Zmena pracovného prostredia, z dediny na mesto, bola pozitívna. Maruš sa dostala do práce, ktorá ju bavila. Rany na duši aj na srdci zahalila za svoj úsmev. V tej dobe ju manžel prestal biť, lebo mu v tejto záľube bránil starší syn, ktorého rovnako bavila kulturistika. Práve tento syn však pod psychickým tlakom svojho otca opustil vysokú školu, prácu aj republiku. Otec neskrýval radosť, keď odcestoval. V tej dobe začal byť svojej žene neverný. A práve nevera bolo to najlepšie čo sa mohlo stať. Tá prvá skončila len rozvodom, ale obaja žili stále spolu. Maruš nedokázala zarobiť toľko, aby vládala živiť mladšieho stredoškoláka, a bála sa, že majetok jej rodičov dostane ožran a psychotik, ktorý ho prepije. Mužovi dokonca neveru odpustila a dala druhú šancu.
Ibaže tento zbytok človeka trpiaci paranojou, schizofréniou a všemožnými inými poruchami, ktoré alkoholizmus prináša, túžil prežívať zaľúbenosť. Pomohla mu v tom príživníčka z Rimavskej Soboty. Začal rozpredávať veci svojich synov, lebo vydržiavať si tento typ ženy je dosť nákladné. Zvyšoval nájom na domácnosť, že by to stačilo na dvojizbový byt v centre Bratislavy. A Maruš si konečne povedala dosť.
Po druhej nevere mala Maruš už vlastnú kanceláriu a dosť peňazí na to, aby mohla urobiť vysporiadanie BSM. Dokázala mužovi kúpiť starší dom takmer za milión korún. Do tej doby už stihol rozpredať všetky pozemky jej rodiny z čoho si ponechal pol milióna. Kúpil si Ford Escort, počas manželstva nakúpil drahé stroje (je živnostník a veci na výkon profesie nepatria do BSM) a Maruš mu ešte zmluvne visí 400 000Sk.
Na Maruš je najkrajšie to, že čím viac ju život lámal, tým pevnejšia ostala. Pravda, každá zlomenina zanechá stopu. Maruš začala po prvej nevere fajčiť a odvtedy ťahá jednu za druhou. Hlas má už ako šansoniérka na dôchodku a keď dlhšie nemá nikotín je nervózna. Jej nedôvera k mužom je už zrejme doživotná. Keď vyhnala toho svojho, vymaľovala celý dom a dala položiť parkety. Spálila fľakaté koberce a s nimi aj fľakaté spomienky.
To je Maruš. Malá veľká žena. Jazdí na čiernom Peugeote 206 a predáva domy aj pozemky v okruhu 50-tich kilometrov okolo Zvolena. Síce potrebuje nikotín, ale tvrdí, že sa chystá prestať, len ešte nevie ako. Nedávno začala chodiť do fitka a občas sa ide okúpať na kaskády. Akosi dobieha to, čo zameškala za posledných 25 rokov v manželstve. Stále je veľkou oporou v živote svojich detí. Maruš, ktorá každý víkend piekla dva koláče, varila trikrát do týždňa a svojho muža obsluhovala ako grófa, konečne žije vlastný život a nie život nejakého manipulanta. Vybojovala si ho sama a stojí si za ním sakra tvrdo. Toľko pre ľudí, ktorí si dovolia povedať jej do očí, že svojho muža neprávom vyhodila z domu.
A ešte niečo, Maruš je moja mama. Som celý happy, že mám takú mamu. Teda hlavne preto, že som mal takého otca.
